Dnes opäť po lekároch. Potom Sociálna poisťovňa. Po ceste domov si vravím. ,,Už si skoro hotový dôchodca. Nie si vôbec nervózny z čakania u lekára či z byrokratického systému našich úradov“. Takto zadumaný som si všimol starčeka, ktorý si to šinie cupitavým krôčikom, rýchlosťou času dosť. Minul som ho letmým pohľadom. Príjemný, slušne a čisto oblečený, na prvý pohľad inteligentný pánko. Zozadu počujem jasný hlas. Nerozumel som. Otočím sa. Vraví. ,, Ja už len takto pomaly“. Odpovedám. ,,Niet sa kam ponáhľať“. Čakám na neho, kým docupka ku mne. ,,Mladý muž (mám 61), nie je to tak, keby ste vedeli koľko mám záujmov a povinnosti. Pritom si rád pospím“. Cupitám povedľa neho. Počúvam. Dozvedám sa, že je bývali profesor gymnázia a inžinier. Má 90 rokov. Umelú chlopňu srdca. Lekári ho volajú ,, Rebel“, lebo z jeho zdravotným stavom, by už nemal žiť. Miluje pivo. Často má naň chuť. Nedá si ho, lebo nemôže. Lekári zakázali. Nenávidí zlo. Treba naň poukazovať. Ponaučiť sa z neho. Latinu ovláda lepšie, ako lekári. Učil sa ju od jedného vojaka. Stával sa mi bližší, keď rozprával o našom spoločnom probléme: ,, Tá moja pamäť, je už taká slabá, že koľkokrát ani neviem, ako sa volám. Ale deti, ktoré som učil si pamätám všetky. Ich sociálne pomery. Kto a aký boli ich rodičia“. Alebo výpočty. Hneď spustil. Príklady, ktoré som nebol schopný i keby som vedel skontrolovať. Chrlil ich, ako z rukáva. Takto sme si cupitali bok po boku. Prešli sme úžasných tridsať metrov za cca 5-7 minút. Po celý čas mal sklonenú hlavu k zemi. Povedal:,, Vieš musím dávať pozor, aby som nespadol. Ešte mám na rukách nezahojené rany od minule“. Tým že mal hlavu stále sklonenú v krátkych pramienkoch mu stekali sliny na zem. Vôbec to neznižovalo jeho dôstojnosť a moje sympatie k nemu. Lúčili sme sa: ,,Ďakujem Vám, že ste sa zastavili a boli ochotný vypočuť starca“ ,,Nemáte za čo“, odpovedám. Rebel si vôbec neuvedomil, ako veľa dal On mne...
18. jún 2018 o 18:13
(upravené 20. jún 2018 o 08:01)
Páči sa: 0x
Prečítané: 117x
Starec Rebel
Všedný príbeh, všedného dňa, ktorý ani nebol všedný. Stretnutie dvoch generácii v niekoľko minútovom rozhovore, či skôr monológu dôchodcu vo vysokom veku a skoro dôchodcu. Vlastne o tom, že život v deväťdesiatke nekončí, pokračuje
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)